DESAŤ SPRAVODLIVÝCH

            Francúzske dielo Čierna kniha komunizmu podáva štatistiku jeho obetí, ktorých počet sa blíži celosvetovo k hranici 100 miliónov mŕtvych. K tomu treba pripočítať nespočetné množstvo ďalších, ktorí boli dlhé roky vo väzeniach a gulagoch a prežili. Tieto čísla síce hovoria o obludnosti komunistického systému, ktorý mal ašpiráciu ovládnuť celý svet, na druhej strane pôsobia príliš neosobne a chladne. 100 miliónov obetí - to je 100 miliónov ľudských príbehov. To je 100 miliónov ľudských plánov, nádejí, snov, ktoré sa v jednej chvíli zmenili na príbehy o hlade, mučení, ponižovaní a nakoniec zomieraní v opustenosti a bezútešnosti.

            Celý tento svet ľudskej opustenosti odkrýva aj iný rozmer. Keď hovoríme o utrpení týchto ľudí, o modlitbách a vzdychoch týchto mučeníkov, ktoré vysielali v časoch svojej úzkosti k Bohu a ktorými napĺňali tento svet, som presvedčený, že ich modlitby a obety spôsobili ten biblický zázrak, že komunizmus skoro na celom svete padol v novembrových dňoch 1989 ako domček z karát. Iste, bolo pri tom mnoho politických, ekonomických i ľudských faktorov, ktoré vytvorili situáciu novembra 1989, ale to posledné je z čisto ľudského hľadiska nevysvetliteľné. Nakoniec – vieme si predstaviť, čo znamená potenciál obetí a modlitieb len tých 100 miliónov zabitých ľudí?

            Podobne i na Slovenku boli počas komunizmu desaťtisíce ľudí, ktorí boli popravení, väznení, šikanovaní. Sú to hrdinovia a mučeníci tejto éry. Oni sú pýchou Slovenska. Oni sú dôkazom toho, že Slovensko nikdy neprestalo byť vnútorne slobodnou krajinou. Ak sa Cirkev na Slovensku nechopí svojej podlžnosti voči týmto obetiam komunizmu a neurobí všetko pre to, aby aspoň niektorí z nich boli vyhlásení za blahoslavených, prepasie čas, keď bude môcť postaviť natrvalo tieto vzory pred budúce generácie.

            Slovensko má krásne príklady mučeníkov z komunistického obdobia. A my sme posledná generácia, ktorá ich ešte zažila a vie o nich svedčiť.

Zo života spravodlivých – (nielen) mučeníkov totalitnej doby (výber z knihy):

           VLADIMÍR JUKL – počas Povstania padol do rúk Nemcom. Hneď v prvú noc ho zobudil strážnik – človek, ktorého nikdy v živote nevidel - a vyviedol ho na slobodu. Na druhý deň Nemci vyviedli ostatných zajatcov pod les k jame a tam ich všetkých postrieľali. Pripomína to takmer Petrovo zázračné vyslobodenie zo žalára.

            Pre aký život Pán Boh tohto 20-ročného chlapca zachránil a povolal? Počas komunizmu Vlado Jukl strávil vo väzeniach spolu 14 rokov svojho života. Bol v ňom často trestaný, pretože sa snažil šíriť vieru v Krista medzi ostatnými väzňami. Keď sa vrátil z väzenia ako 40-ročný, začala preňho nová etapa života.

            Bol to on, ktorý v línii svojho učiteľa, chorvátskeho kňaza Kolakoviča, začal budovať náboženské krúžky medzi vysokoškolákmi. Jeho heslo bolo komunistické: „Čelom k masám!“ A vždy dodal: „Pokiaľ nás nebude veľa, komunisti si s nami rýchlo poradia!“ Bol akoby generálom tajnej cirkvi na Slovensku.

            Toto je teda životná cesta, pre ktorú ho vtedy, v zime roku 1945, Pán Boh zachránil. „Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty,“ hovorí Pán.

            SILVESTER KRČMÉRY – vo väzení strávil spolu necelých 14 rokov. Vo svojom srdci nosil problémy obyčajných, často stratených ľudí, ale rovnako osud obrátenia Ruska a Číny, za ktoré vo väzení obetoval svoj život Bohu.

            Vo svojej knihe z tohto obdobia píše: „Aké nátlakové metódy sa dajú používať, som si uvedomil pri prvom šliapaní (bol prinútený niekoľko dní a nocí bez prestania šliapať po cele) a vlastne to bola maličkosť oproti všetkému, čo použiť mohli. Vtedy som hneď odpustil všetkým tým, ktorým som predtým zazlieval, že veľa povedali. Ak takto alebo ešte horšie zaobchádzali s nimi, musím uznať, že každý mohol zlyhať. A ja, skôr-neskôr zlyhám tiež. Veď nedokážem vydržať donekonečna.“ Vydržal vďaka duchovnému životu, ktorý viedol aj vo väzení. Vedel naspamäť celé Jánovo evanjelium, asi jedenásť kapitol Matúšovho evanjelia a celé pasáže Pavlových listov. Bol „zásobárňou“ textov pre mnohých väzňov.

            Zachovala sa jeho reč, ktorú predniesol ako obhajobu na svoju žalobu. Jej záver znie: „Nech žije Kristus kráľ a jeho cirkev! Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu! Tú moc vám nezávidíme a netúžime po nej, nám stačí tá pravda! Lebo je väčšia a silnejšia ako moc! Kto však má v rukách moc, ten si často myslí, že môže pravdu zastrieť, potlačiť, zabiť alebo i ukrižovať! Ale pravda dosiaľ vždy stala i vstane zmŕtvych!“

            VIKTOR TRSTENSKÝ – mons. Viktor Trstenský sa správal v každej životnej situácii ako pán. Jeho panstvo nebolo v úrade či funkcii, ktorú zastával, bolo dané jeho hlbokým zakotvením vo viere v Boha a Cirkev. Jeho zápas s komunizmom začal v roku 1949, keď tento 41-ročný dolnokubínsky farár vyučoval náboženstvo. „V mene zákona vás zatýkam,“ počul v ten deň. Keď sa veriaci dozvedeli, že im zatkli farára, vybrali sa za ním. Bolo ich takmer tisíc. Podarilo sa im vytrhnúť ho z rúk príslušníkov bezpečnosti, keď ho kamsi odvádzali. Za spevu mariánskych piesní vošiel zástup do kostola, ktorý už bol plný ľudí. Všetci spolu zaspievali Te Deum. Farár Trstenský nato poprosil svojich farníkov, aby všetko nechali na Pána Boha. A požehnal ich. Keď ho zatkli druhý raz, na faru sa už nevrátil. Odsúdili ho na 15 rokov väzenia, v ktorom nakoniec strávil sedem a pol roka.

            Kňazovi Trstenskému podobne ako mnohým ďalším kňazom odobrali štátny súhlas na verejné vykonávanie kňazskej služby. Mohol ju slúžiť iba vo svojej izbe. Vtedy zapálil svetlo - z ulice bolo vidieť všetko, čo sa v izbe deje. Obliekol si kňazské rúcho, zapálil sviece. Slúžil obetu Pána ako Kristov kňaz. Je šťastím a požehnaním mať vo svojich dejinách postavy, ktoré nevybočili z cesty, ktorú im určil sám Pán.

            Mons. Trstenský si zaslúži patriť medzi blahoslavených. Ako si vlastne predstavujeme životy blahoslavených? Ako si predstavujeme životy svätých z obdobia komunizmu na Slovensku? Aké ďalšie kritériá by ešte mali spĺňať?

            DON MIRKO KYSELA - „Len smelo vpred, nech svet vidí mládež vernú Kristovi...“ Keď počujem tieto slová, ako prvý mi na um zíde Mirko Kysela a naše výlety s ním. Stredoškoláci na hranici puberty. Vidím ho, ako kráča so staromódnym ruksakom po hrebeňovke Nízkych Tatier. Mirko mal rozžiarenú tvár a pokojne spieval: „Len výš a výš, zdvihnime kríž...“

            Koľko dobra vykonali títo kňazi v minulej dobe? Roky a roky, v zime lyžovačky, v lete stanovačky. A medzitým stále stretnutia s mladými, duchovné obnovy a exercície - Mirko Kysela mal v rámci vysokoškolákov na starosti stavebnú fakultu.

            Koľko rizika znášali títo ľudia? Veď kňazi Štefan Javorský, Gabriel Povala, Gűnter Matej Rompf a ďalší putovali za túto činnosť do väzenia.

            Títo ľudia sú dôkazom toho, že naša krajina napriek 40 rokom komunizmu nikdy neprestala byť vnútorne slobodnou. Ľudí ako Mirko Kysela som obdivoval v totalite a rovnako po novembri 1989. Zapojili sa skromne v nových podmienkach do práce. Nežiadali verejné uznanie. Ich tajomstvom šťastia bolo, že celý život plnili vôľu Božiu v duchu odkazu svojho zakladateľa dona Bosca.

            Ale v čase, keď sa strácajú vzory, treba o nich hovoriť. Treba si ich pripomínať. Nevystačíme si bez nich!